0%
Výstavný projekt Échos du Futur sa zaoberá otázkami týkajúcimi sa budúcnosti ľudstva a možnosťami,
ktoré ponúkajú technológie a príroda. Tieto otázky sa vzťahujú najmä k telu, telesnosti a kybertelesnosti,
pomocou ktorých autorka hľadá cestu von z bludiska dualizmov, vrámci ktorých naše telá, teda nástroje
interpretujeme vo vzťahu k nám samotným. Je to súčasne stavanie aj deštrukcia tiel-strojov, identít,
kategórií, vzťahov a kozmických príbehov.
Étosom výstavy je ukotvenie vo filozofii kritického posthumanismu, ktorá prichádza s novou, teoretickou
podobou ľudskej bytosti, tzv. „post-human“ alebo post-človeka, ktorá by bola reprezentovaná nielen
jednou identitou, ale mohla by sa stať niekým „druhým“ a chápať tak svet z odlišných perspektív.
Premisou posthumanismu je zásadná zmena v pojatí ľudskosti a ľudskej bytosti, ľudskú inteligenciu
vníma ako limitovanú a omylnú a ľudské bytosti ako nenadradené iným druhom. Zároveň kriticky
spochybňuje humanistické ideály, kde je človek v centre záujmu ako autonómna, racionálna, slobodne sa
rozhodujúca bytosť oproti post-človeku, ktorému je vlastná náhodilosť, nedokonalosť a
nekompatibilita so sebou samým. Nejedná sa pritom o odľudštenie, ale o rozširovanie stelesneného
vedomia v špecifických materiálnych a lokálnych významoch, dnes už takmer nepredstaviteľných bez
elektronických pomôcok. V koncepcii kritického posthumanismu je prostriedkom zmeny tvorivý
aktivismus a súčasne sa dá s jeho pomocou kriticky a kreatívne premýšľať o tom, kto sme a čím sa
stávame.
Projekt Échos du Futur metaforicky narába s modelmi snových kyborgov, či ich častí, ktoré pôsobia na
divákovu predstavivosť a dotýkajú sa jej transgresívneho potenciálu. Na kybertelesnosť odkazuje
samotný spôsob práce, kedy sú časti alegorických figúr alebo časti rastlín skenované ručným 3d skenerom a následne prevedené do virtuálnej reality. Ponorenie do virtuálnej reality pomocou headsetu
a ovládača diváka zavede do originálne vytvoreného sveta, kde nezažije odhmotnenie, ale naopak, nový
druh telesnej a materiálnej skúsenosti rozdielu a chápania ľudského života a vedomia, napríklad aj
simuláciou kybernetickej časti tela. Zmyslom inštalácie, ktorá kombinuje prírodné materiály
a technológie je zároveň vymedzenie sa voči úzkosti z apokalypsy, beznádeji, kríze človeka, túžbe po
nesmrteľnosti vo forme odhmotnenia a pompéznosti. Je to rituál stávania sa niečím, ktorý má možno
väčší transformatívny potenciál ako pátranie po tom, kým sme teraz.